Polnočná klobása

V kostole vanul chlad. Štefan nevedel odkiaľ, obloky boli pozatvárané, možno len hrubočizné kamenné múry dýchali zimou decembrových dni.
Na kabáte si vyhrnul golier a strčil do neho uši, ako sa mu len dalo, ruky spustil hlboko do vreciek. Aspoň tie sa ocitli v teple. Ešte aj nos je v pohode – pomyslel si prvýkrát s malou vďačnosťou na dlhé obdobie korona krízy, počas ktorého sa museli nosiť na tvárach rúška.
Tento pocit vďačnosti ho však rýchlo prešiel, konečne očami našiel Anku od Pavelkov, stála bokom pri laviciach aj so svojimi rodičmi a na tvári mala rúško. Na tej krásnej okrúhlej tváričke, s noštekom trochu dohora, s plnými perami farby domáceho jahodového lekváru. Spod rúška jej vykúkali dva dokonalé oblúky obočia a pod nimi, ach, najkrajšie kukadlá aké kedy Štefan spoznal.
Prehĺbil sa mu dych. Vtom mu padol zrak na Ankin bielo-čierny zajačí kožuštek. Zahaľoval všetko, čo si Štefan až bytostne prial vidieť, ale predsalen ukazoval niečo jasne – oblinky na správnych miestach, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani krásne slečny na hanbatých obrázkoch.
Štefan stiahol ešte viac hlavu, aby aspoň ako-tak zakryl svoje horiace uši pod golierom kabáta.

Kňaz pre oltárom vyzýval na striedmosť tela i ducha. Čo nevidí, koho má vo svojom stádočku tu hneď, pred svojimi očami?
Či sa v duchu nepýta, tak ako on, aké čipky má Anka skryté na sebe?
Prehltol. Musí ísť zajtra na spoveď!
Kostolom sa niesol chór vianočných kresťanských piesní, ale Peter nič nepočúval. Hlavu držal sklonenú a popred zrak sa mu rysovali vábivé kontúry kožúška.
Nie!, takmer vykríkol. Som na polnočnej omši. Sústreď sa! Hovoril si.
Zaškvŕkalo mu v bruchu. Nejedol od 6 podvečer, reku, musí poriadne vyhladnúť, po príchode z kostola ho bude čakať klobása. Vianočná klobáska!
Aspoň nejaké potešenie na dosah ruky!
Zdvihol hlavu a pozrel na Anku. Stála tam ako éterická nedosiahnuteľná bytosť, vzdialená, a Pán svojím dobrotivým duchom objímal jej krásnu dušu.
Konečne posledná pieseň, rýchlo sa prežehnal, posledný pohľad na to skvostné dielo Pána odeté v zajačom kožúšku a ponáhľal sa von medzi prvými.

Bežal celou cestou, doma ho čaká klobáska.
Aspoň to.
Takmer vytrhol kuchynské dvere z pántov.
„Čo tak zhurta?“ vítal ho otec.
„Odmena po pôste, neviem sa dočkať…“
„Ty máš na mysli klobásu, čo?“
„Hej, hej, ale…“ zneistel Peter pozerajúc sa na skleslú otcovu tvár. „Čo sa stalo?“
Otec nepovedal nič, len si nalial do horčičáka domácej slivovice.
„Nemal by si…“ Peter myslel na jeho minuloročný infarkt.
„Viem, viem, ale čo už má človek za potešenie na tomto svete.“
„No tak kde je…?“
„Von.“
„Von? Veď už musí byť dávno vychladnutá.“ Mama pred odchodom na polnočnú omšu vyložila hrniec s klobásou na dvor.
„Choď sa pozrieť, ja na to nemám srdce…“ povedal otec.
„Srdce? Je ti niečo otec?“
„Trošku pobolieva, ale inak, ako si myslíš. No choď už!…“
Peter s obavami otvoril dvere vedúce na dvor.
Na dvore tma, malá žiarovka pod strechou úzkym svetelným kužeľom osvetľovala iba malú časť priestranstva.
-Aha, tam je hrniec. Ale…prevrátený?!-
Peter so zlou predtuchou dobehol ku nemu. Pozrel do hrnca, prázdny!
„Kde, kde…?“
Vtom mu padol zrak na Nera. Pes ležal na boku bezvládny ako mech, ledva fučal.
Vedľa neho roztrúsených zopár ostatkov z jeho vianočnej hostiny.
„Jááááj!“ zakričal Pete rdo do noci. „Jááááj, to je trest za moje hriešne myšlienky!“, tisli sa mu do očí slzy.
Obrátil sa ku psovi:
„Vieš, čo si urobil?! Počúval si ty vôbec reláciu v rádiu o klobáse, hááá? Určite nie, inak by si vedel, že, že…“
Do ruky s chmatol palicu, ktorá stála opretá o múrik kôlne
„Ale ja ti ukážem!…“ zahnal sa.
Pes z posledných síl zodvihol hlavu a pozrel na Petra. V jeho očiach Štefan čítal:
-Aspoň raz, na Vianoce, takúto fajnotu…- a psovi odkväcla hlava z vysilenia na zem.
Peter stiahol ruku, palicu odhodil.
Vošiel do kuchyne.
„Nalej..!“ povedal otcovi.
Otec nalial do dvoch horčičákov. Ani si neštrngli, rovno ich na ex vysúkali do seba..
O chvíľu dobehla Párnická. Zvraštila obočie, nepovedala nič, bežala von na dvor.
Za chvíľu bola naspäť. Po tvári sa jej kotúľali slzy.
„Taká škoda, taká škoda!…“ potichu vzlykala.
Po chvíli pozrela na svojich dvoch chlapov.
„Ta máte za trest, že lôchate!“
„Ale mami, dali sme si až po tom, čo…“
V kuchyni zostalo ticho.
„Magduška,“ zmierlivo hovorí starý Párnický“, nože niečo vymysli, hladní sme.“
A popod nos si zamrmlal „ A sú Vianoce…“
Párnická si vzdychla, podišla ku kuchynskej linke. Niečo šramotila v kuchyni, Párnický so synom si ešte zo dva razy uliali. Petrovi sa načalo motať pred očami. Rýchlo vypil pollitrovku Baldovskej.
Párnická dala taniere na stôl, uprostred pariacu sa, hnedú kôpku.
No nie!!
-Veď ja som zdravý až-až, už by som chcel…- pomyslel si zúfalý pozerajúc sa na tanier Peter.
„A to je čo?“ zvraštil Párnický obočie.
„Sójový syr!“ rýchlo odvetila Párnická.
Jej muž sa zamračil:
„To je pre cintľavých Japončíkov. Ja musím ísť medzi sviatkami do hory. Nechcem!“
Párnická namosúrená vstala, zabehla do špajze.
„Na, keď ti už na sebe nezáleží!“ a hodila pred muža so slzami v očiach kusisko slaniny.
„Konečne niečo poriadne!“ zašomral Párnický. Slaninu nemal v ústiach už tri týždne od poslednej návštevy lekára, ktorý ho znovu upozornil na vysoký cholesterol.
Peter nemal na výber, na tanier si dal poriadnu porciu tofu, slivovica mu poriadne vyčistila žalúdok. A navyše, v rádiu možno aj mali pravdu s tým tofu, treba sa ho držať.
-Ach, Anka!“- pomyslel si.
S chuťou sa pustil do jedla.
-Aspoň sa mi nebudú snívať nejaké somariny a nebudem sa potiť- pomyslel si na slová mamy, ktorá mu nikdy nechcela dať na večer ťažšie jedlo.
Rozkrojil si uhorku a papriku, ku tomu trošku cesnaku a hrnček medovkového čaju.
Potom išiel spať.

Kým zaspal, prevaľoval sa v posteli ešte hádam aj hodinu,
Snívalo sa mu o voňajúcej klobáse, čiernych kukadlách a bielom kožúšku.
Mama nemala pravdu, ráno sa zobudil celý dolámaný a spotený.

Podobné články / príspevky

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *